Na počiatku sme boli stvorení ako muž a žena. Rovnocenne. Boh dal ženu mužovi na pomoc. Takú pomoc, ktorá mu je podobná. (porov. Gen 2,18). Žene dal navyše právo a moc byť darkyňou života. Ľudstvo však hriechom pokrivilo nielen pohľad na Boha, ale aj pohľad na ženu. Žena sa stala menejcennou, bez možnosti prístupu k určitým miestam v chráme, v spoločnosti, jej telo dokonca mohlo byť tovarom, nemala rovnaký prístup k vzdelaniu, k právu rozhodovať o svojej budúcnosti, stala sa menejcennou aj v partnerskom či pracovnom vzťahu. Priekopníkom v búraní predsudkov, zlých stereotypov voči žene, bol jednoznačne Ježiš Kristus. On vyzdvihol ženu na piedestál ľudstva nielen vo svojej Matke, ale v každej žene tým, že jej zveril dôležité tajomstvá a úlohy: materstvo a ohlasovanie. Ženy pozdvihol z osobného i spoločenského dna a urobil ich svojimi učeníčkami, ženám zveril zvestovanie o Jeho Zmŕtvychvstaní (porov. Jn 4; Jn 8; Jn 20,17; Mk 16,7; Mk 16,9;).

Sv. Ján Pavol II. vo svojom Apoštolskom liste MULIERIS DIGNITATEM – O dôstojnosti a povolaní ženy z r. 1991 v kapitole „Znamenia čias“, kde sa odvoláva na Koncilové posolstvo ženám z 8. decembra 1965, píše: „Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť. Dôkazom toho, okrem iného, sú rôzne prejavy učiteľského úradu Cirkvi použité vo viacerých dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v záverečnom posolstve hovorí: “Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla. V tejto dobe, keď ľudstvo prechádza prudkými zmenami, duchom evanjelia preniknuté ženy môžu veľmi pomôcť ľuďom, aby neochabovali.”(MD1) V závere tohto Apoštolského listu sv. Ján Pavol II. Uvádza: „Cirkev túži vyjadriť vďaku Najsvätejšej Trojici za “tajomstvo ženy” a za každú ženu – za to, čo tvorí večný rozmer jej ženskej dôstojnosti, za “veľké Božie diela”, aké sa v nej a cez ňu uskutočnili v histórii ľudstva. V podstate, či sa neuskutočnila v nej a cez ňu najväčšia udalosť v histórii človeka na zemi: že Boh sa stal človekom?“ (MD31) „Viem však, že samotná vďaka nestačí“, píše Ján Pavol II. vo svojom Liste ženám. „Žiaľ, sme dedičmi dejín, v ktorých boli vo všetkých dobách a všade kladené nesmierne prekážky žene na jej ceste, lebo nebola uznávaná jej dôstojnosť, deformovali sa jej prednosti, často bola odsunutá na okraj, či dokonca uvrhnutá do otroctva. To jej bránilo byť skutočne sama sebou a celé ľudstvo bolo ochudobnené o pravé duchovné bohatstvá. … Voči tejto veľkej, úžasnej ženskej „tradícii“ má ľudstvo nevyčísliteľný dlh. Veď koľko žien bolo a stále je hodnotených skôr podľa ich vonkajšieho zjavu, než podľa ich schopností, profesionality, intelektuálnych diel, bohatstva ich vnímavosti, či na základe samotnej dôstojnosti ich podstaty!“, toľko z Listu ženám sv. Jána Pavla II.¹

Kresťanstvo teda prináša nový, uzdravujúci, pohľad na ženu a keby mu ľudstvo bolo verné, nemuseli by ženy zakladať feministické hnutia a bojovať za svoje práva, ktoré im patria od vekov. Ženy začali bojovať za rovnaké práva, rovnaké príležitosti, rovnaké postavenie v spoločnosti, rovnaké ocenenie… V zápase za rovnakosť začalo sa akosi zabúdať na bohatstvo rozdielnosti obidvoch pohlaví. „Táto rozdielnosť nie je výsledkom svojvoľného diktátu, ale pramení z osobitosti mužského a ženského bytia.“² Rozdielnosť, ktorá obohacuje všetkých a ktorá vo svojej komplementarite jediná je schopná priniesť život.

Zápas za rovnaké práva žien a mužov trvá dlho. Korene tohto boja overiteľne aj v dokumentoch siahajú minimálne do 19. storočia³, takže za vyše 100 rokov sa vnímanie tohto zápasu posunulo. Začalo to používaním nového termínu – gender (rod v angličtine), s ktorým pracoval americký psychológ a sexuológ John Money v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď prvýkrát predstavil koncept pohlavnej identity oddelenej od pohlavia jedinca. Hovoril o relatívnej nezávislosti „gender-role“ (súbore pocitov, spôsobov presadzovania a správania, určujúcich mužskosť a ženskosť) od jeho biologicky daného pohlavia.

V roku 1995 počas Pekinskej ženskej konferencie bol presadený termín „rod“ (angl. gender), rodová perspektíva a definícia rodu ako sociálneho konštruktu. Rod ako termín začal nahrádzať termín „pohlavie“, pričom sa v niektorých dokumentoch (vzdelávacích, politických) začalo uvádzať, že rod nemusí byť identický s pohlavím⁴, neskôr sa začalo ponúkať viac rodov. Touto zmenou terminológie sa mala dosiahnuť substanciálna rovnosť muža a ženy (úplná rovnosť vo svojej podstate, žiadne rozdiely medzi mužom a ženou), dekonštrukcia pohlavnej identity a tzv. „normatívnej nútenej heterosexuality“.⁵

Svetovej konferencie o ženách v Pekingu sa zúčastnila aj Delegácia Svätej Stolice, ktorá vo svojich dokumentoch pomenovala, že výraz „rod“ sa môže akceptovať ako ľudské, a teda slobodne prijaté vyjadrenie stavu, založeného na biologickej sexuálnej identite mužskej či ženskej.⁶ Tu teda začal reálny zápas o identitu človeka ako muža a ženy, zápas o vykorenenie človeka verzus ukotvenie vo svojej podstate, ako bol človek stvorený, zápas medzi rovnosťou žien a mužov a rodovou rovnosťou. Stále viac sa začali paralelne používať slovné spojenia – rovnosť žien a mužov a rodová rovnosť, resp. výrazy „diskriminácia na základe pohlavia a rodu“⁷, čo prezrádza, že rodová rovnosť už nemusí znamenať rovnosť žien a mužov, ale rovnosť viacerých rodov⁸, a že pohlavie nemusí znamenať rod. Pre zdravý vývoj človeka je však veľmi dôležitá zhoda pohlavnej (biologickej sexuálnej) a rodovej identity. Dnes už vieme, že rodová rovnosť:

• oddeľuje pohlavie od rodu

• potláča prirodzené biologické rozdiely

• popiera biologickú bi-pohlavnú identitu a spôsobuje tým dekonštrukciu pohlavnej identity

• tvrdí, že žena môže byť muž a muž žena: „Pod pojmom „rodová identita˝ sa rozumie schopnosť človeka hlboko vnútorne a individuálne pociťovať rod, ktorý môže, ale nemusí, zodpovedať pohlaviu“; ⁹

• tvrdí, že „ženy rovnako ako muži nemusia dávať život.“¹⁰

Dale O´Leary, jedna z účastníčok Pekinskej ženskej konferencie napísala v r. 1997 knihu, v ktorej varovala svet pred rodovou agendou, pričom hovorí, že jedným z cieľov rodovej agendy je odstránenie rozdielov medzi mužom a ženou, odstránenie matiek na plný úväzok, ako aj to, aby boli všetky ženy podľa možnosti v každom čase zárobkovo činné (kvóty 50/50 pre mužov a ženy v každej oblasti práce a života). ¹¹

6.1 Vývoj pojmu rod

Slovníky uvádzajú pri termíne „rod“ jeho etymológiu, ako aj jeho hlavné a vedľajšie významy. Slovo „rod“ pochádza z latinského slova genus, generis a podľa slovníka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra12 znamená: rad, spoločenstvo potomkov pochádzajúcich z jedných prarodičov, pokolenie odb. základná jednotka v prvotnom politicko-ekonomickom systéme zool., bot. systematická jednotka zahŕňajúca najbližšie príbuzné druhy živočíchov al. rastlín pôvod: bola zemianskeho rodu; je rodom Slovák narodenie, zrod: je nadaný od rodu lingv.: (gram.) r. gram. kategória vyjadrujúca príslušnosť podst. m. do jednej z troch zákl. skupín: mužský, ženský, stredný r.; slovesný rod: gramatická kategória vyjadrujúca vzťah slovesného deja k jeho východisku a k podmetu. Rod ako čisto odborný pojem sa nespája so sexuálne odlíšeným označovaním, ani sa nepripisuje akýmkoľvek spoločensko-kultúrnym vplyvom. Rod je odborníkmi definovaný ako druh, trieda, rodina, dynastia, alebo dokonca špecifické pomenovanie ľudu alebo národa. Avšak feministické aktivistky (už pred Svetovou ženskou konferenciou v Pekingu) vyhlasovali, že ľudská sexualita sa nedá redukovať len na telo, a slovo „rod“ používali na označenie netelesnej stránky sexuality.13 Táto vetva feminizmu začala používať termín „rod“ v zmysle gramatickej kategórie vyjadrujúcej príslušnosť k pohlaviu (ak by sme vychádzali z definície rodu podľa jazykovedného slovníka), avšak pohlavie od rodu radikálne oddelila, urobila ich nezávislými, čím začala byť ohrozená ľudská integrita duše a tela. Líderky tejto feministickej teórie tvrdia, že odlišnosti medzi pohlaviami sú len sociálnymi konštrukciami, sú spoločensky a politicky neutrálne, nemajú žiadny súvis s biologickým základom a spôsobuje ich len tlak spoločnosti. Ak je rodová identita len konštrukciou, potom ju možno meniť.14 Tieto teórie sa však nezakladajú na faktoch a vedeckých základoch. Pohlavie od rodu sa totiž oddeliť nedá. Základným dôvodom oddeľovania pohlavia od rodu bola snaha o zrovnoprávnenie, o rovnosť žien a mužov – tak, aby pohlavie bolo len bezvýznamná biologická informácia a rod len sociálna konštrukcia, aby sa tak muži a ženy stali akoby rodovo neutrálni a preto rovnocenní. Hoci na začiatku bola túžba po rovnosti, stalo sa z tohto myšlienkového prúdu ženské hnutie na dekonštrukciu pohlavnej identity a dosiahnutie bezrodovej spoločnosti. Dnes sa z tohto názorového hnutia stáva ideológia, pretože sa podľa neho riadia politiky. Nový obsah pojmu „rod“ nemá nič spoločné s pôvodným významom tohto slova, avšak nemožno poprieť, že tu máme jazykový neologizmus, ktorý má dostať správny obsah.15

6.2 Filozofický pohľad na rod

„Tak ako má telo vzhľadom na dušu metafyzický rozmer, aj naše pohlavie má metafyzický rozmer v podobe nášho rodu. Telo a duša sú počas života nerozlučiteľné. Naše duše sú vtelené do našich tiel. Fakt, že človek je takto stelesnený, dáva zmysel každému vzťahu. Od toho odvodzujeme naše postoje, aj to, ako sa v nich realizujeme: mužnosť, ženskosť, lásku, všetky ľudské aktivity, otvorenosť voči spoločnosti, dokonca aj náš vzťah s Bohom. Ľudské telo je vždy len buď mužské alebo ženské, takže telesnosť nevyhnutne zahŕňa pohlavie.“16 Inšpiráciou nám môže byť aj sv. Tomáš Akvinský, ktorý hovorí, že všetky veci sú tvorené matériou a formou, rovnako aj človek. U ľudského súcna môžeme hovoriť o tele ako o matérii a o duši ako o forme. Americká filozofka Beatriz Coles túto teóriu rozvíja tak, že hovorí o pohlaví ako o materiálnom aspekte ľudského celku a o rode ako o jeho transcendentnom rozmere, forme. „Hoci duša a rod, telo a pohlavie nie sú totožné, patria k tomu istému stupňu existencie, zároveň transcendentnej i kontingentnej.“17 Ak podľa teórie sv. Tomáša Akvinského vzťahujeme pohlavie na materiálny, telesný aspekt ľudského celku a rod na jeho transcendentný rozmer (dušu či formu), potom nie je možné, aby rod (mužský či ženský) existoval bez pohlavia. Pri tejto teórii tak dochádzame znova k záveru, že rod nemôže existovať bez pohlavia tak ako telo neexistuje bez duše. Hoci je tu miesto pre individuálnu divergenciu (viď kapitola o pohlaví a originalite každého človeka), predsa pohlavie a rod sú a ostanú vzájomne závislé.18

Kto sú „rodové alebo gender-feministky“?

Bojovníčky za oddelenie rodu od pohlavia treba vnímať ako ženy, ktoré hľadajú pomoc pre seba samé i pre ženské pokolenie ako také. Hľadajú cestu pre ocenenie žien, ich rovnoprávne, rovnocenné a  dôstojné postavenie v spoločnosti. Hľadajú riešenie a zadosťučinenie pre mnohé krivdy žien, ktoré zažívajú v spoločnosti, ale aj v manželskom (partnerskom) zväzku. Tento zápas často vychádza z osobného či historického zranenia. Preto nie je správne vnímať ich ako nepriateľky, ale skôr hľadať spôsob, ako im poskytnúť pomoc a ukázať krásu poslania ženy.

6.3 Vysvetlenie rodovej agendy mladým

To najdôležitejšie a najväčšie nebezpečenstvo, ktoré sa týka našich životov, súvisiace s rodovou agendou, je riziko rozbitia identity človeka a jeho vykorenenie. Rozbitie človeka môže viesť k ovplyvňovaniu ľudí bez veľkej námahy lacnými spôsobmi a prostriedkami, pričom následne sa môže dať s ľuďmi ľahko manipulovať. Naopak – ak je človek pevný vo svojich koreňoch, pozná svoju identitu, má pevné zásady a je ukotvený v hodnotách, ktoré stoja na židovsko-kresťanských základoch, takýto človek je pevnou a zrelou osobnosťou, ktorú nerozhádže ani ideológia ani sloboda. Osobnosťou, ktorá je pripravená prevziať zodpovednosť nielen za seba a svoje skutky, ale aj za životy druhých – v službe pre nich. Takýchto ľudí chceme vychovať. Ľudí pevných a zrelých, orientovaných na službu druhým, pripravených zdôvodniť nádej, ktorú žijú a ktorej veria. Vďační za identitu, v ktorej boli stvorení.

Zrelí ľudia, aj keď prechádzajú pochybnosťami či životnými krízami, neprežívajú rozbitie osobnosti, ale pevnú jednotu ľudskej bytosti v celej jej komplexnosti, pričom problémy im slúžia na osobnostný rast. A o túto jednotu človeka ide. Úlohou učiteľa, vychovávateľa, rodiča je pomáhať deťom nachádzať a budovať vlastnú identitu a jej jednotu tak, aby ju žiadna ideológia nerozbila.

Túto jednotu človeka môžeme mladým ľuďom jednoducho a zrozumiteľne vysvetliť aj pomocou obrázka, kde znázorníme, čo s nami môže urobiť tzv. rodová rovnosť: človek je bytosť, ktorého identitu tvorí viacero oblastí a pre zdravý vývin človeka je dôležitá ich zhoda. Pohlavnú identitu človeka určuje jeho biologické pohlavie, rodová alebo životná (spoločenská) rola a sexuálna náklonnosť. Biologické pohlavie je definované chromozomálnou výbavou, DNA, hladinou hormónov, vonkajšími a vnútornými genitáliami.

Rod môže byť socio-kultúrny aspekt; subjektívne vymedzená charakteristika, ktorá však musí byť založená na biologickej pohlavnej identite mužskej či ženskej¹⁹, je teda maskulínny alebo feminínny. Môže zároveň v sebe zahŕňať rodovú (alebo životnú, spoločenskú) rolu – čo si človek myslí, že má robiť, alebo čo sa od neho očakáva ako od muža alebo ženy; ku ktorej kategórii patrí – psychicky a intímne. Ako bolo vyššie uvedené, rodová identita je u zdravého človeka identická s pohlavnou identitou.

Sexuálna príťažlivosť zas pomenúva pohlavie, ku ktorému patria osoby, ktoré ma priťahujú. Tieto všetky kategórie majú byť v zhode – to znamená, že ak mám biologické pohlavie ženy, väčšinovo v živote zastávam rolu ženy, cítim sa ako žena a priťahujú ma muži. K takejto zdravej jednote pohlavnej a rodovej identity má dospieť každý človek.

Ako už bolo spomenuté, dôležitá je zhoda pohlavnej a rodovej identity. Ideológia rodovej rovnosti hovorí, že medzi rodom a pohlavím nemusí byť zhoda. Čo by to však mohlo s človekom urobiť?

Rozbitie.

A tomuto chceme a máme zabrániť, pretože túžbou a cieľom vychovávateľa, učiteľa a rodiča je, aby deti, ktoré sú nám zverené, boli nielen zrelé a otvorené pre službu, ale aby prežívali aj vlastné šťastie a naplnenie v zdraví ducha i tela.

Človeka okrem pohlavnej identity definuje aj tzv. vzťahová identita – to znamená, že osobnosť človeka podmieňuje nielen jeho sexuálna identita, ale aj jeho emocionálna stránka, duchovná, fyzická (telesná), intelektuálna, historická, záujmy, spoločenstvo, do ktorého patrí či chce patriť, a hlavne vzťahy s ľuďmi. Toto je potrebné sprostredkovať mladým ľuďom, aby nepreceňovali sexuálnu stránku svojej osobnosti, ale aby pracovali na sebapoznaní, sebaprijatí, na vlastnom osobnostnom a odbornom rozvoji, aby sa otvorili druhým ľuďom, ich potrebám a službe pre druhých, lebo to môže byť krásnym liekom na vlastné problémy.

Podnety na diskusiu so žiakmi

Aké bolo postavenie ženy v minulosti? Vymenuj konkrétne, v čom boa žena oproti mužovi diskriminovaná? Čo mohlo viesť ženy k zápasu za práva žien? Kto bol priekopníkom v novom pohľade na ženu? Ktorý pojem začal spochybňovať pohlavnú identitu človeka? V čom spočíva spochybňovanie pohlavnej identity? Čo propaguje rodová rovnosť? Prečo hovoríme o rodovej ideológii alebo ideológii rodovej rovnosti? Čo môže urobiť s človekom ideológia rodovej rovnosti? Čo je dôležité pre zdravý vývoj človeka? Vymenuj tri zložky pohlavnej identity? Čo ešte definuje človeka okrem pohlavnej (sexuálnej) identity? Je rozdiel medzi pohlavnou a rodovou identitou? Môže sa oddeliť? Čo by spôsobilo oddelenie pohlavnej od rodovej identity?